Menu
ObecSpišské Tomášovce
Spišské Tomášovce

Kto bol posledný vlastník majetkov v Hadušovciach?

Kto bol posledný vlastník majetkov v Hadušovciach?

Bol to Zoltán Stenczel
V príspevku budeme vychádzať z údajov, ktoré napísal jeho syn Juraj Stencezl a boli uverejnené v Podtatranských novinách.

Zoltán Stenczel, statkár z Kežmarku sa narodil 15. júna 1902 v Kežmarku, otcovi Jurajovi a matke Kláre, rodenej Horrak. Vyštudoval evanjelické lýceum v Kežmarku a v roku 1921 sa prihlásil na štúdiá na Kráľovskú hospodársku akadémiu v Debrecíne, ktorú ukončil v roku 1924. V roku 1932 sa oženil s Aureliou Bartschovou, dcérou Gustáva Bartscha, statkára a chovateľa koní z Hadušoviec.

Tu sa zastavme pri mene Gustáva Bartscha. Keďže mal len dcéru, tak všetky majetky sa dedili „po praslici“ a tak majetky rodiny Bartschovej prešli rodine Stenczelovej. O Gustávovi Bartschovi viem, že v roku 1889 na vlastnom pozemku pri Tomášovskom výhľade vybudoval turistickú útulňu, ktorá bola vôbec prvá na území dnešného Slovenského raja, využívať ju mohli členovia vtedajšieho Uhorského karpatského spolku (zdroj: www.cestovanie.sk). Ďalej o ňom vieme, že žil v rokoch 1856 – 1910 a udržiavaný hrob sa nachádza v Hadušovciach pri odbočke do Kúria Tiby. Bude potrebné hľadať v archívoch aby sme sa o tejto osobnosti dozvedeli ďaleko viac.

Nemec, otec, poľovník, fotograf 

Stenczel

Zdroj fotografie: Podtatranský denník, č.51-52.

Aj keď elektrina v okolí ešte nebola, Zoltán Stenczel si ju už vedel vyrábať a to sezónne, hlavne pre prevádzkovanie liehovaru. Stenczel nebol člen žiadnej politickej strany a príslušník armády, ale bol Nemec, čo malo svoje následky počas druhej svetovej vojny. Zoltán s manželkou Aureliou mali tri deti Juraja, Agátu a Gerharda. Majiteľ majera Zoltán Stenczel vo voľnom čase rád poľoval na svojich revíroch v Čingove. Venoval sa fotografovaniu a fotografie si zásadne zhotovoval sám. 

Vražda
Vo svojich 42 rokoch ho postihol strašný osud. Nadránom 24. septembra 1944 ho odviekla skupina piatich ozborojencov, ktorí sa vydávali za partizánov. Na neznámom mieste na Čingove ho zavraždili. Po tomto čine sa vrátili na majer a vylúpili trezor. Tento čin bol právne vyhodnotený ako plánovaná lúpežná vražda a nepremlčaný vojnový zločin. V roku 1992 sa opäť touto vraždou zaoberal Krajský úrad vyšetrovania v Košiciach. Rodiny Stenczelovcov sa dotýkali aj Benešové dekréty z roku 1945, ktoré ich zbavili majetkov. Matka s tromi deťmi žila na južnom Slovensku a neskôr sa presťahovali do Českej republiky. Objasniť vraždy svojho otca sa stále snažia jeho deti. V roku 2009 Zoltánovi Stenczelovi odhalili na historickom cintoríne v Kežmarku pamätnú tabuľu a to na hrobke s erbom rodiny Stenczel. (Zdroj článku: Podtatranské noviny, č.51-52, 15.12.2009, autor Ing. Juraj Stenczel, CSc.)

Pátranie
O pátraní súrodencov Stenczelovcov dňa 30. 10. 2009 informoval aj Spišský Korzár.
Dnes majú dve deti popraveného veľkostatkára viac ako 70 rokov, najmladší Gerhard má 66 rokov. Rodina vlastnila 220 hektárov pôdy v Slovenskom raji, na ktorých dnes stojí okrem iného 157 chát. Okrem toho disponovala 36 budovami priamo v Spišských Tomášovciach, ďalších 20 budov vlastnili v Kežmarku.
"Náš otec mal síce nemeckú národnosť, ale bol tolerantný a ústretový k všetkým ľuďom. K takémuto postoju bol formovaný od detstva, vyrastal v Kežmarku, kde žilo rôznorodé obyvateľstvo," hovoria bratia Juraj a Gerhard. V osudný deň nadránom vtrhla do domu skupina mužov na čele s bývalým zamestnancom statku. "Náš otec ho prepustil, pretože si neplnil svoje povinnosti a v opilosti zapríčinil požiar stajne," tvrdia bratia.
Ich otca Zoltána muži vydávajúci sa za partizánov odvliekli z domu a zabili ho. Neskôr ten istý bývalý zamestnanec na polícii vypovedal, že popravu veľkostatkára videl na vlastné oči pri Dobšinej a údajne ju mali vykonať partizáni. "Neverili sme tomu, že sa to udialo pri Dobšinej, veď to bola diaľka," hovoria bratia.
Po zmene spoločenského systému smrť Zoltána Stenczela oficiálne vyšetrovali na krajskej úrovni. "Prípad sa uzavrel s tým, že ide o nepremlčaný vojnový zločin a lúpež. Skupina mužov sa po tom, ako zabila otca, vrátila do domu a z trezoru ukradli 120-tisíc korún, peniaze, ktoré boli určené na výplatu pre zamestnancov," pokračujú vo svojom rozprávaní bratia, ktorí dnes žijú v Česku.
Prednedávnom sa potomkom zavraždeného veľkostatkára ozval iný miestny muž. Tomu mal na smrteľnej posteli porozprávať o vražde priamy svedok udalosti. "Ten nebohý miestny muž stretol skupinu chlapov na čele s bývalým zamestnancom, ako vlečú nášho otca v reťaziach na Čingov. Potom schovaný videl, ako sa náš otec musel vyzliecť a sám si vykopať hrob. Po výstreloch videl, ako si muži odnášajú otcove jazdecké čižmy," pohnutým hlasom opisujú tragické udalosti dvaja bratia.
Dnes majú prísľub archeológov, že spomínanú lokalitu prehľadajú za pomoci geofyzických metód. Pozostalí si zatiaľ pamiatku svojho otca uctili bustou, umiestnenou na rodinnej hrobke v Kežmarku. Pán Gerhard sa v 90. rokoch minulého storočia stretol s bývalým zamestnancom ich otca a žiadal ho, aby mu povedal pravdu. Dnes je už tento muž mŕtvy a pravdu o osudnom dni si zrejme zobral do hrobu.
Čo sa týka majetku, rodina Stenczelovcov sa po rokoch dočkala zadosťučinenia v podobe reštitúcie. Otázne však je, či to nie je neskoro. "Naše deti vyrastali v Čechách, majú tam svoj domov. Podobne ja som tam vyrastal od svojich dvanástich rokov," hovorí pán Gerhard. Kaštieľ, v ktorom bývala rodina, je zrovnaný so zemou. Niet už po ňom ani stopy. Z množstva budov stojí už len bývalá sýpka a niekdajší gazdovský dom, z ktorého je tiež už iba ruina.

Stenczel

Fotka zdroj Spišský Korzár. Celý článok z Korzára - klikni tu. Link na článok o Zoltánovi Stenczelovi - klikni tu.

Zoltán STENCZEL – životný príbeh tolerantného Spišiaka
V roku 2014 si pripomíname 70. výročia od vypuknutia Slovenského národného povstania.
Priebeh ktorý poznamenal mnohé životy jednotlivcov či celých rodín. Pohľad na povstanie proti nacizmu sa
objektívne zmenil. Uznáva sa, že to nebola iba komunistická záležitosť a že hybnou silou povstania bola povstalecká armáda a nie partizáni. Je to dôležitý poznatok aj pre popisovaný príbeh. Dnes chceme oboznámiť čitateľov so smutným životným príbehom Zoltána Stenczela, statkára z Kežmarku a Spišských Tomášoviec. Je to pri príležitosti, keď od jeho násilnej smrti uplynulo 70 rokov. Narodil sa 15. júna 1902 v Kežmarku otcovi Jurajovi Stenczelovi, statkárovi a matke Kláre rodenej Horrak.
Mladému Zoltánovi sa dostalo vzdelania v rodnom meste. Stredoškolské štúdia absolvoval v rokoch 1912 až 1920 na tunajšom evan. lýceu . Ako veľký milovník a znalec prírody so vzťahom k poľnohospodárstvu sa rozhodol svoje vedomosti v tomto obore prehĺbiť. Roku 1921 sa prihlásil na štúdia na Kráľovskú hospodársku akadémiu v Debrecíne. Tuto úspešne absolvoval v roku 1924. Získane vedomosti razantne uplatňoval na majeri svojich rodičov. Majer bol vybavený najlepšou dostupnou technikou v tomto období. V roku 1932 sa oženil s Auréliou Bartschovou, dcérou Gustáva Bartscha, statkára a chovateľa koní z Spišských Tomášoviec. Pokrokové metódy hospodárenia a chovu dobytka, podobne ako v Kežmarku, zavádzal aj tu.
Priviezol z Kežmarku na majer moderné poľnohospodárske stroje pre uľahčenie roboty ľuďom. Aj traktor americkej výroby „Fordson“, ktorý bol vtedy najviditeľnejším symbolom pokroku v poľnohospodárstve. V manželstve sme sa narodili my tri deti Juraj, Agáta a Gerhard. Pokojný rodinný život však dostal vo vojnových rokoch tragický rozmer. Bola veľmi nepokojná doba a preto otec nás deti s mamičkou poslal na bezpečnejšie miesto. Sám sa ničoho neobával, prehlasoval, že sa mu nič zlého nemôže stať, aj keď je Nemec, nakoľko sa venuje iba svojej robote a ľudom neubližuje. Píše sa rok 1944 sú štyri hodiny ráno je chladný 24. september. Na zadné dvere kaštieľa v Hadušovciach netrpezlivo klopú štyria ozbrojenci, ich tváre sú maskované. Ale zo spánku prebudené pomocnice v domácnosti Mária Kešeľáková, v ten čas ešte Kopnická, a Anna Repková návštevníkov podľa hlasu už dobre poznávajú. Veď napokon to nie je  ich prvá návšteva. Ale dnes majú úspech, Stenczel je doma a nič zlého netušiac spí. Vrátil sa neskoro večer domov zo Spišskej, kde mal stretnutie s obchodným partnerom. Pred odjazdom bol ešte na návšteve rodiny dentistu Antona Rettera, dlhoročného priateľa našej rodiny. Tam mu ponúkali okrem dobrej večere aj nocľah, ktorý odmietol, že sa musí vrátiť domov, kde to nechce nechať bez dozoru.
Bolo to osudové rozhodnutie ako si ukážeme. Ozbrojenci vedení jeho bývalým pohoničom Jánom Marekom zo Smižian, ktorého pred časom prepustil z práce pre opilstvo a neplnenie pracovných povinností, ho prebúdzajú zo spánku. „Vstávaj bo pôjdeš s nami a ber kabát bo je tam zima, veľká zima.“ Dostáva ďalší príkaz, aby sa legitimoval, ukazuje svoj preukaz. Dostáva odpoveď, že chcú vidieť tú s „hakenkrajcom“. „Takú ja nemám,“ odpovedá po pravde Stenczel, ktorý nebol členom žiadnej politickej strany natož fašistickej organizácie. Táto skupina ľudského odpadu vydávajúcich sa za partizánov ho spútaného v reťaziach ako zločinca odviedla z domova a v Čingove na nám neznámom mieste pripravila o život. O tom svedčia mnohé na sebe nezávislé svedectvá osôb. Po tomto odpornom čine sa večer vrátili pod rúškom tmy na majer do kaštieľa, aby vylúpili trezor, kde bola väčšia hotovosť pripravená na výplaty robotníkov.
Veľmi veľa podrobností sme získali v priebehu rokov o tomto odpornom čine od pani Marinky Kešeľákovej. S ňou a jej rodinou sme udržovali po celý čas kontakty už od skončenia vojny vlastne až do dnešných čias. Ozbrojenci vykonali túto lúpežnú vraždu akoby pod ochrannou zásterou vtedy prebiehajúcich udalostí Slovenského národného povstania. Tento čin bol právne vyhodnotený ako plánovaná lúpežná vražda a nepremlčaný vojnový zločin. Odvlečenie takej osoby akým bol statkár – zamestnávateľ mnohých rodín údajne do vyšetrovacej väzby niekam až k Dobšinej nemohla zostať v dedine pochopiteľne bez odozvy. Niekto však rýchlo rozšíril správu, že k tomu došlo na základe udania, že menovaný má doma tajnú vysielačku, ktorou podáva správy. Tu šlo o zámerné šírene nepravdivej informácie, aby sa zakryla podstata veci, ktorou bola osobná pomsta končiaca vraždou nevinného bezbranného človeka a lúpež.
Teraz k motívu Mareka. V roku 1942 zasahovali u nás miestny hasiči, keď horeli maštale. Pre nedostatok vody však maštale nezachránili. V maštali uhynulo desať hospodárskych zvierat. Škoda to bola veľká. Pôvodcu požiaru otec pre opilstvo prepustil a zažaloval u súdu o náhradu škody. U súdu bol úspešný, ale  to ho však neskôr stálo život. Môj brat Gerhard s manželkou Danielou sa vydal v lete roku 1966 overovať údaje uvádzané Jánom Marekom. Došli do dediny Roštár u Dobšinej, kde sa rozprávali v ten čas s najstarším občanom – odbojárom. Ten prehlásil, že žiadny Nemec statkár z Tomášoviec sem nebol predvedený menovanou skupinou do väzby a neodpovedá vôbec pravde, že by tu bol dokonca zastrelený. On si to pamätá dobre, lebo tu bol cez celú vojnu a bol na partizánskom veliteľstve. V roku 1968 v otepľujúcom sa politickom klimatu spomínaná Mária Kešeľáková obdržala anonymný list, ktorý nám odovzdala. Jeho obsah uvádza, že Z. Stenczela zastrelil Marek pri jednej jaskyni pri Hornáde, do ktorej ho aj hodil, pričom bol prítomný aj František Šimo.
Nevieme, kto bol autorom nepodpísaného listu, ale mohol to byť aj niekto priamo zo skupiny s obavou, aby sám nebol označený za vraha. Po páde železnej opony sa v roku 1990 vyšetrovaním tohto trestného činu zaoberal na náš podnet Krajský úrad vyšetrovania v Košiciach. Nechceme teraz spiatky hodnotiť úroveň vyšetrovania. Skutočnosťou však zostáva, že aj laik mohol rozpoznať, že aktéri udalostí evidentne klamali a neboli usvedčení priamymi či nepriamymi dôkazmi. Z našej rodiny nik nepodával svedectvo, neboli sme vypočutí. Podozrenie z trestného činu vraždy Zoltána Stenczela, ku ktorej malo dôjsť nezistenými osobami, sa uznesením odložilo.  Chceli sme získavať ďalšie autentické výpovede o tejto udalosti. A tak sme navštívili pána Štefana Remiáša, nášho bývalého poľného a lesného hájnika vo Smižanoch. Boli sme traja, ja, môj mladší brat Gerhard a manžel našej sestry Agáty – Ing. Rudolf Jindrák.
Pán Remiáš v ten čas bol už vážne chorý a upútaný na lôžko. Na našu priamu otázku kto pripravil nášho otca Zoltána o život prehlásil rezolútne v prítomnosti svojej manželky, citujem: „bol to ten sviňa Marek!“ Zoltán Stenczel bol zavraždený v 42 rokov svojho života. Zbytočne vyhasol život človeka, ktorý sa síce hlásil k nemeckej národnosti, ale bol veľmi tolerantný a ústretový ku všetkým národnostiam. Nezabúdajme, že tento postoj bol formulovaný už od detstva v prostredí multinacionálneho Kežmarku, kde národnostne rôznorodé obyvateľstvo medzi sebou pokojne žilo. K dokresleniu jeho osobnosti je možné ešte dodať, že to bol vizionár a pokrokový poľnohospodár. Vo voľnom čase rád poľoval vo svojom revíre v Čingove. Venoval sa fotografovaniu so svojim doskovým fotoaparátom a fotografie si zásadne zhotovoval sám. Niektoré jeho zachovalé dobové fotografie sme dali k dispozícii Obecnému úradu v Sp. Tomášovciach pre účely archivácie či kroniky obce.
Pri príležitosti 110. výročia narodenia nášho otca Zoltána Stenczela v roku 2012 bola mu odhalená na rodinnom cintoríne za účasti rodinných príslušníkov v Hadušovciach pamätná tabuľa. Náhrobnú dosku zhotovilo Kamenárstvo Markoči z Kežmarku. Relief na základe portrétnej fotografie zhotovila uznávaná výtvarníčka pani Milada Kotorová rovnako z Kežmarku. Tragédia nášho otca, jeho zbytočná predčasná smrť, je žiaľ podobná tisícom iným. To čo ich zrejme spája je odsúdeniahodná neľudskosť, útok na nevinného a bezbranného človeka, ktorému sa vzal život. Je potrebné si stále pripomínať pôvodcov týchto krutých skutkov, aby ich postihlo ak už nie trest tak aspoň obecné opovrhnutie. Hovorieva sa, že za všetko mohli zlé časy, ale čas za nič nemôže, za všetkým stoja ľudia a na to by sa tiež nemalo zabúdať. Dovolím si ukončiť tento príspevok slovami veľkého českého spisovateľa Karla Čapka: „Musí být neustále opakováno, že zločin je zločin a nikdy nesmíme dopustit, aby byl mravní řád na svou dobu suspendován!“
Ing. Juraj Stenczel, CSc.
Příbram ČR
List od anonyma, ktory dostala rodina

list

Dátum vloženia: 22. 8. 2016 11:03
Dátum poslednej aktualizácie: 5. 8. 2021 11:07
Autor: admin prevod

Život v obci

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
29 30 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31 1 2

MAS

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnú aplikáciu - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Sociálne siete

V srdci krásnej prírody


Spišské Tomášovce

Spišské Tomášovce

Stredne veľká obec, Spišské Tomášovce, už stáročia vyprevádza turistov na majestátny Tomášovský výhľad, do hučiacich prúdov prielomu Hornádu, na autokemping Tatran, do známeho turistického centra Čingov, teda do našej pýchy Národného parku Slovenský raj. Toto krásne územie ponúka rôznorodé pešie a cykloturistické trasy, z ktorých výšin môžete pozorovať neďaleké štíty Vysokých Tatier