Rodina Melkovičová a Spišské Tomášovce

Učiteľ, riaditeľ školy a organista František Melkovič pôsobil na Rímskokatolíckej ľudovej škole v Spišských Tomášovciach v rokoch 1934-1940. Podľa školskej kroniky nastúpil na miesto správcu školy 1. augusta 1934.
S manželkou, učiteľkou Annou Filustkovou mal dve deti. Dcéra Eva, dnes žije v Bratislave a je akademickou maliarkou. (Stretli sme sa s ňou a Tomášovianov pozdravuje, poskytla publikované fotografie). V útržkoch si spomína na učiteľský byt a detský život v Spišských Tomášovciach. Syn Janko Melkovič, bol známym herec Radošinského naivného divadla (24. 4. 1939 – 21. 3. 2004). František Melkovič odchádza z postu riaditeľa v školskom roku 1940/41 a to na vyššie miesto na západné Slovensko. 

Spevokol

Správca školy Melkovič ako zdatný muzikant sa podujal na vytvorenie mužského spevokolu. Podarilo sa mu zorganizovať Tomášovských chlapcov, ktorí skončili školu a pracovali ako robotníci či murári. Výsledky 40 členného zboru boli neraz pochválené aj v regionálnej tlači. Zo školskej kroniky vieme, že 17. februára 1935 zaspievali dva mužské zbory - skladby s názvom „Čo čušíš?“ a „Bačovské piesne“. Niektoré pasáže boli spievané štvorhlasne. Toto úspešné vystúpenie bolo predvedené aj v Hrabušiciach 24. februára 1935. Koncert pre občanov v obci usporiadali aj 28. 4. 1935, kedy mužský spevácky zbor zaspieval „Spevácky pozdrav“ od B. Bullu, skladby Figuša-Bystrého „Zmráka sa, pôjdeme“, skladbu od Kadavého „Čo čušíš“, skladbu od Lihovockého „Bačovské piesne“ a ďalej piesne z repertoáru slovenských a moravských učiteľov. Pred sochou generála Štefánika v Spišskej Novej Vsi zaspieval spevokol 5. mája 1935 podobný repertoár. Spišské Hlasy napísali, že niektoré skladby boli tak dokonale nacvičené, že sa vyrovnajú aj známejším spevokolom. Melkovič v školskej kronike poznamenáva, že členovia sú väčšinou murári a tak sa v lete nacvičovať nedá. „Dá Boh, že sa v jeseni 1935 znova zídeme“. A dočkal sa. Na oslavách 17. výročia vzniku ČSR (26. 10. 1935) dirigoval svoj spevokol opäť na slávnosti v krásne vyzdobenej triede katolíckej školy. 7. marca 1936 zase z príležitosti osláv 86. narodenín prezidenta Masaryka, žiactvo v škole zaspievalo spev „Kto za pravdu horí“, potom nasledovali prednášky a štátna hymna. O týždeň nato, Melkovič a Okresný osvetový sbor v Spišských Tomášovciach usporiadali (14. 3. 1936) prednášku školského inšpektora J. Prúšu na tému „Škola stará a škola nová“. 

Divadlo

Samozrejme, učiteľ dbal aj o nacvičovanie divadla. Zo Spišských Hlasov vieme, že 17. 2. 1935 bol v škole kultúrny program, kde veselohry odohrali žiaci, zasievali aj mužské zbory, dievčatá zatancovali tance a nakoniec sa zahrali sóla hry na harmoniky. Naši divadelníci neboli neznámi ani v okresnom meste, tu sa 22. – 23. 2. 1936 konali Okresné divadelné závody ochotníkov a Tomášovce získali čestný diplom. Pod réžiou Melkoviča bola nacvičená divadelná hra Rozmajrín (1935). Na predstavenie Rusalka (16. január 1938) si Melkovič zapožičal kroje až z divadla Tália v Prahe. O úspechu hry písali aj Spišské Hlasy. 13. februára 1938 sa zahrala hra pre dospelých s názvom Krutohlavci, zahrali ju členovia Združenia katolíckej mládeže.

Koncom roka 1938 už Nemecko obsadilo Československo, na Slovensku sa vytvorila autonómna Slovenská krajina a hovorilo sa aj o vytvorení samostatného štátu, ktorý bude verný Nemecku. Tieto predvojnové udalosti zasiahli agilného učiteľa Melkoviča v našej obci. Po vzore iných učiteľov z ostatných regiónov Slovenska založil v Tomášovciach Hlinkovú mládež aj Hlinkovú gardu. Melkovič založil Hlinkovú gardu v našej obci 13. 10. 1938 a bol aj veliteľom Hlinkovej mládeže. Tesne pred vojnou sa menili časy veľmi rýchlo, Spišské Hlasy písali, že 30. 10. sa v Tomášovciach vytvoril Národný výbor. Za predsedu bol zvolený Ján Maniak, za podpredsedu Ján Grečko, za tajomníka František Melkovič. Hlinková garda mala vtedy v Tomášovciach podľa novín 30 členov. V nedeľu 20. novembra 1938 bola „Nedeľa zjednotenia“, o 13:00 zvonili všetky zvony na Slovensku, a aj zvony nášho kostola zvonili „za Slovenskú krajinu“. Pred sto občanmi tu úvodné slovo mal František Melkovič, za stranu slovenskú ľudovú prehovoril Ján Maniak, za stranu agrárnu J. Štefko, v reči sa poďakovali obecnému starostovi Štefanovi Kostelníkovi (napísali Spišské Hlasy).
Na Štefana (26. 12. 1938) žiaci odohrali autorskú hru učiteľa Melkoviča s názvom „Narodil sa Kristu Pán“, kroje boli opäť požičané z Prahy. Podľa školskej kroniky, ktorú vtedy viedol Melkovič, sa mal čistý zisk použiť na založenie Hlinkovej mládeže. Dňa 26. októbra 1939 (teda už v Slovenskom štáte) bola školská slávnosť z príležitosti voľby prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisu. 14. marca 1940 sa oslavovalo prvé výročie Slovenského štátu. Nastúpená garda aj Hlinková mládež odpochodovala do kostola na bohoslužbu, nasledoval verejný odposluch prejavu v rádiu, večer sa cez reproduktory počúval koncert z rádia.

V prípade, že viete viac informácií, alebo máte fotky z tohto obdobia, alebo ste spoznali niektorého člena spevokolu, napíšte na admin.spissketomasovce@gmail.com.

V roku 1938, v 45. čísle Spišských Hlasov, uverejnili tento článok Františka Melkoviča (text je pôvodný, bez gramatických zásahov):

Ako sme oslavovali 30. október

Na malých železničných zastávkach teraz vlaky nezastávajú. Do mesta na nákup chodievame pešky. Často neideme sami. Pridružia sa k nám ženičky na chrbte s košom obkrúteným „partkom“ plný vajec, másla, tvarohom atď., aby v meste všetko predali, alebo mužovia – robotníci idúci za každodennou prácou, železničiari i roľníci idúci pešky, alebo s koníkom, ktorého k vojsku nevzali a ktorý len horko ťažko ťahá vozík. Roľník nás pozve si sadnúť na voz a za hodinu sme v meste. Cestou sa rozpráva o tom i o onom i o politike. Cez tieto dni rozprávame o oslavách Martinskej deklarácie. Ako ste oslavovali? Prostými slovami povie, že u nich slávnosť poriadali dohromady všetky politické strany – všetci sa spojili – všetci sa dali do služieb národa. Prestali už medzi nimi hádky a nadávanie na politické strany, ktoré často končilo pred súdom a osoh bral advokát. Všetci do jedného oslavovali a manifestovali za ideu slovenskú, ktorú pre všetkých Slovákov, i pre tých, ktorým záujem osobný a materiálny bol vyšší než národný, hlásal veľký Slovák Andrej Hlinka.
Bratia, krajania a krajanky! To je to pekné. Všetcia do kopy. I na tej najmenšej dedinke máme sa somknúť pod spoločnú zástavu a bojovať za lepšiu budúcnosť obce a celého národa. O deň neskôr zas sa stretneme s dvoma ženičkami s inej obce. „Akože ste oslavovali 30. október?“ Červenolíca tetka začne po svojom: „No ta znajú, to u nás tak: u nás teraz roľnikare a toto socialisti po slávnosti trošku i nepríjemne si hvara, že Hlinkovci ich ani nezavolali na slávnosc. V našej dzedzine máme i peknú veľkú saľu, kdze šicke ľudze by še pomescili. Ale oni jak by še ešči bali, ucahli še do malej karčmy a len sami, jako by Hlinka len pre nich bud bojoval. Šak ja len hlupa žena na politizovanie, ale myšlím, že i toto druhé Slováci v našej dzedzine teraz patra k Ľudákom. Šak daftori ani sám nemôže zato, že še dostal ku tým socialistom abo indze. Mušel ku ním i ísc, ked scel pri železnici, abo indze krampačovac a nechcel hladom i zo šesc dzecmi umrec“. „Pravdu máte tetko! Všetci do kopy máme držať. Náprava sa stane i vo vašej obci a všetci Slováci sa postavia do jedného šiku za práva a lepšiu budúcnosť vašej obce a národa“.
Zas tu treba volať! Nevytvárajte nikoho všetkých volajte!
Sjednotený slovenský národ začína žiť, začína voľne dýchať. I v našich dedinách musíme sa sjednotiť a zariadiť si domov na nových základoch. Je to príkaz pre všetkých i príkaz pre slávnosti 30. októbra. Slávnosti má sa zúčastniť celá obec. Všetci do jedného. Len tak bude jednota medzi súsedmi, jednota v obci a v národe, ktorú hlásal veľký Vodca náš Andrej Hlinka.
Fr. Melkovič.

A v rovnakom čísle (45/1938) o Tomášovciach Spišské Hlasy napísali tiež toto (príspevok zrejme zaslal Melkovič):

Ako Tomášovčania obstali pri parcelácií. Roku 1928 našej obci z parcelácie lesa v Slovenskom Raji od panstva grófa Csákyho z Harhova bolo pridelené 136 k. j. lesa. Pán notár V. Ferenc už napísal smlúvu, že les dostane z voľnej ruky od panstva. Keď všetko bolo hotové, tu neznáme príčiny ohľadom vyjednávania lesa prišiel do obce pán taj. už nejestvujúcej politickej strany a pred občanmi prehlásil, že Tomášovčania – Hlinkovci nesmú les len tak ľahko dostať. Pýtame sa kompetentných miest, prečo našej obci pridelenie bolo odopreté? Či preto, že je tak bohatá?

V roku 1938, v 50. čísle Spišských Hlasov, uverejnili tento článok Františka Melkoviča (text je pôvodný, bez gramatických zásahov):

Dediny hovoria
Je nedeľné odpoludnie. Sadli sme si do vlaku, aby nás zaviezol do niektorej našej dediny. Chceme počuť čo v dnešných časoch si rozprávajú naši roľníci. Za 20 minút sme v dedine. Práve zvonia na večiereň. Ženy v pestrofarebných krojoch a muži v srdcovitých čižmách hrnú sa do kostola s kľudnou a usmievavou tvárou, že odbavili si nedeľnú povinnosť. Zubaté slniečko už z nízka sa upiera na bielo žlté domčeky, kde na podstienok práve sadajú chlapci s novinami v rukách i ženičky okolo ktorých sa obšmietajú detiská. I my zastaneme pred touto spoločnosťou. Po privítaní spoznáme, že sme medzi ľuďmi, ktorí len pred mesiacom boli rozličného politického presvedčenia a ktorí vtedy za žiadnych okolností s Hlinkovcami, ktorých v tej obci bolo najviac neboli by sa do reči. Vidíme i starého fúzatého ujka z Horného konca zatvrdlivého agrárnika i robotníkov, ktorí len do nedávna bočili k socialistom. Za chvíľu medzi nás prišiel i učiteľ a starosta so školským kurátorom, o ktorých sa vedelo, že v júni boli na manifestácii až v Bratislave a v septembri v Ružomberku. Ich sebavedomie teraz vzrástlo, každý ich obdivuje, že vydržali v boji a zvíťazili. Medzi iným rozprávame sa i o politike. Vážnou tvárou a svrašteným čelom hovoria, že preca pre nich nastávajú lepšie časy, že to vidieť všade i v ich obci. Medzi nimi už prestáva politická nenávisť, pre ktorú mnohí z nich vytrpeli. Ďalej sa spomína čo všetko niekedy v obci robili proti Ľudákom, a to len niektorí ľudia, lebo väčšina bola vždy verná Hlinkovi. Keď Ľudák pre obec chcel niečo dobre vykonať, to hneď iní prekazili. Bokom stojaca ženička poznamenáva: „I na nášho pána učiteľa každý krivo pozeral, že boli ľudákom na manifestácii s mládencami spievať“. „A čo náš richtár vytrpel“, hovorí iný „zato, že chceli cestu ponaprávať, až okna kamením mu povybíjali. Ej preca to bolo zle! A koľko bolo bitky. Ej, keby sme mali tie tisíce, čo už advokáti pobrali bola by už za ne pekná cesta až do mesta“. „Keď medzi nás prišiel už i ujko z horného konca, to už iste je dobre, poznamenal starosta. Ujko si vzdychol a hovoril: „Však som Slovák – katolík, čo sa máme večne rvať, veď už dávno svedomie mi nedalo pokoja a sám som si myslel, že preca to by bolo najlepšie spolu byť všetci do jedného v jednej politickej strane. Tak ako je jeden Boh na nebi, jeden Slovenský národ, tak musí byť i jedna strana“.
Áno tak je – takto musí i vždy byť – tak nech vám i nám všetkým roduverným Slovákom Pán Boh pomáha. Slúčili sem sa s vedomím, že i naše dediny sa sjednocujú pod spoločnú Hlinkovskú zástavu.
Fr. Melkovič.

Spracoval Martin Gonda. Uverejnené 24. 2. 2011.