Článok v týždenníku TATRY z 3. marca 1919

Ctená redakcia!

Prijmite od nás z Tomášoviec tento dopis a ráčte ho v našom milom časopise „Tatry“ uverejniť. My tu v Tomášovciach máme málo maďarských nápisov, ale zato na ohňohasičskej strojárni ešte vždy vidno nápis maďarský „Tüzoltói szertár“. Tak aj na škole ešte starý nápis máme. Ináč by sme sa tu dosť dobre mali, keby sme dostali pasvisko od naších susedných pánov. Pravda, to nežiadame zadarmo, ale „pečené holuby nikomu nepadajú do huby“. Od kedy sme dostali slobodu, naši páni predstavení obce, koľko ráz sa zejdu, vždy kričia, že hore spomenuté pasvisko musí nám prináležať. Bez teho nemôžeme ďalej žiť, bo v zime v lete doma karmíme statok. Ale veru z našich pánov predstavených obce, ani jeden sa neopováži zajsť samoperši ku pánu županovi. Podobne sa boja ešte vždy, že jako ho majú osloviť, titulovať! (Jednoducho: pán župan, Redakcia)
Do polovice vojny mali sme „hazafias“ (preklad: vlastenecký) notáriuša, ktorý podporu jedným ženám nedal nič, alebo len celkom málo. K tomu ale vojenskú pôžičku od keho len mohol s chvastlavími rečiami vydrancoval. K tomu ešte nie len peniaze, ale ešte i zrno z gmynského sypanca odlifroval. Tak že teraz mnohým ľuďom chybuje na siaťa, inakšie keď by ho ten „hazafias“ nebol odlifroval, bol by si teraz každý komu chybuje z gimského sypanca vypožičal, a na jeseň by bol vrátil. Ešte k tomu nebolo dosť z „Hadušoviec“ zo susednej obce ohňohasičskú kassu tiež na maďarónsku vojnu oddal. Za toto všetko dostal „záslužný zlatý kríž, lebo dobre „harcoval“ medzi ženami. My chlapi sme nemohli dať odmenu, lebo sme ho už doma nenašli, ale jako sme sa doznali na mesto nás kdesi v Liptove počas revolúcie mu na chrbát druhý diamantový kríž pribili. Zato mi sme im vďačnosťou povinní!
Čo sa týka naších školských dietok sa celú zimu nevyučujú, preto že pri lese bývame v škole niet dreva na kúrenie pre deti. Lebo tích, čo sa to týka sa vyhovárajú, že školských detí nemajú. Predošlé roky už chceli lievikom liať maďarčinu deťom do hlavy, ale sa im to nepodarilo. Tak ich ohlúpili, že teraz naše dospelé deti nevedia ani maďarsky ani slovensky! Toto všetko robilo maďarské panstvo, ktorých ešte vždy u nás titulujú „veľkomožným“ a židoch „ich milosti“. Myslím, že tieto veci, mnohí si lepšie vezmú i do hlavy, a budúcne inak budú rozmýšľať!

S úctou ostávam v Tomášovciach dňa 3-he marca 1919. (K.)