Ivan Hric: Písal sa rok 1956 ...

Písal sa rok 1956 ...

Páľava júlového poludnia nás „zahnala“ zo stanovej základne na Káštorisku do chaty, kde sme sa ochladzovali malinovkou, mysliac na kúpanie v bystrej vode Hornádu, ktorý bol trošku od ruky. Turistov na chate bolo málo, všetci vychutnávali krásy prírody na túrach v okolitých roklinách. Zrazu sa zjavil vo dverách udýchaný mladík, ktorý hľadal chatára. Hovoril pri výčape, odkiaľ sme iba úchytkom počuli pár slov, z ktorých sme vyrozumeli, že ide o vážny úraz. O chvíľočku prišiel chatár a vravel, že vo Veľkom Sokole padlo nejaké dievča a že potrebuje rýchlu pomoc. Nebol treba veľa slov a išli sme, Paľo Findura, Števo Kažmír a ja. Chata nebola vybavená kvalitným záchranným materiálom, veď vtedy sa o HS v Slovenskom raji ešte iba hovorilo. Cestou sa veľa nerozprávalo, každý rozmýšľal, čo je s postihnutou. Ja som prehodil pár slov, ako vyzerá miesto, kde k úrazu došlo. Mladík hovoril, že v rokline nie sú rebríky a že hore nad roklinou v lese sťahujú pásáky drevo. „Do čerta, veď to nie je v Sokole, ale v Sokolej doline“, povedal som hodne nahlas, pretože sme boli už pri vrchole Piecok, teda od Sokolej doliny dosť ďaleko. Zrýchlili sme krok, teraz už do Sokolej doliny. Bolo to treba, lebo sme stratili vyše pol hodiny. Naľavo od Závojového vodopádu ležala na zemi a nad ňou sa skláňala hŕstka ľudí, kamaráti z výpravy. Možno, že rozmýšľali a prišli na to, prečo sú rokliny pre zostup uzavreté. Pád zo 40 m nie je maličkosť. Vtedy sme ešte neabsolvovali žiadne školenie, veď najstarší z nás Paľo mal iba 15 rokov. On pomáhal niesť ranenú a my so Števom sme bežali na Čingov zaistiť sanitku. Auto, ktoré priviezlo proviant do tábora na Čingove, bolo nami zaistené na odvoz ranenej, nakoľko sme sa nemohli dovolať sanitky.
Tak sa skončila naša prvá záchranná akcia. Rok 1956 bol pre nás čiernym. Smrteľný úraz v Kyseli a spomínaný ťažký úraz v Sokolej doline vyžadovali riešenie, ako chodiť na záchranné akcie ako turisti, vedení prirodzeným ľudským citom – pomôcť človeku, bez odborného vyškolenia, s nedostatočnou výzbrojou a prostriedkami pre ošetrenie a transport. Riešenie sa našlo založením samostatnej oblasti HS Slovenský raj. Nový kolektív HS v mladej oblasti pracoval podľa plánu na preventívnych opatreniach a v prípade potreby i na záchranke, pravda už dobre vybavený výstrojom a výzbrojom. Svedči o tom prípad, ktorý uvediem ďalej.
17. augusta t. r. asi o 18. hodine hlásia v kancelárii HS na Čingove úraz pri ústí Bieleho potoka. Asi 51 ročný turista sa zošmykol z chodníka zo 6 metrov do riečišťa. Utrpel odreniny horných končatín, hlavy, menší otras mozgu a príznaky vnútorného zranenia. Na akciu vyrazili ss. Butora, Székely, Bačkai a Kolesár. Transport po ošetrení raneného previedol sa na rakúskom vozíku. Na Čingove je už telefón, sanitka bola zaistená k Smižianskej Maši, takže postihnutý po odbornom ošetrení sa rýchle dostal do nemocnice.
Spomenul som iba dva prípad, v ktorých bolo treba pomôcť človeku. Akcie sa líšili vo forme a spôsobe prevedenia. Prvú previedli členovia postihnutej a hŕstka mladých turistov a druhú členovia HS, ktorí prešli odborným školením, vybavení pomôckami pre rýchly a bezpečný transport raneného. Úrazovosť i pri zvyšujúcej sa návštevnosti klesá, vďaka dobrej preventívnej činnosti. Treba však neprestajne pripomínať, že výstrahy HS sú dobre premyslené. Ak ich turisti budú rešpektovať, z dovolenky odídu zdraví a odpočinutí k úplnej spokojnosti svojej a spokojnosti členov HS.

Muži z hôr strážia turistov, autor Silvo Višňovský, náčelník HS oblasť Slovenský raj (zdroj: Spišské Hlasy 1961).